Rod Drosera je jeden z najpočetnejších a najrozšírenejších rodov zahŕňajúci okolo 150 druhov. Druhy sa vyskytujú na všetkých zelených kontinentoch s centrom výskytu v Austrálii. Je to mimoriadne rôznorodá skupina čo sa týka morfológie, ekológie ako aj pestovateľských nárokov. Spoločným znakom sú lepkavé listy tvorené množstvom žľaznatých trichómov tzv. tentakulemi ktoré slúžia na chytanie koristi. V rámci listu môžeme niekedy rozoznávať dva a niekedy aj tri druhy funkčne a tvarovo diferencovaných tentakúlém. Tentakulemi majú schopnosť pohybu, kedy sa skláňajú smerom k ulovenej koristi. U niektorých druhov nastáva po chytení aj ohnutie celého listu, tak že celú korisť ovinie.  U rosičiek môžeme pozorovať rôzne stratégie chytania. U druhov s dlhými listami ako D. regia, D. filiformis, D. adelae je korisť vysiľovaná tým, že sa pohybuje po dlhom liste s množstvom tentakul čo ju vysiľuje a následné hynie. Iný spôsob je tzv. kolektívny lov, kedy rastliny rastú husto pri sebe v trsoch a korisť uniká z jedného listu na druhý, čo ju vysiľuje. Často aj väčšia korisť, ktorá by za normálnych okolností bola schopná sa oslobodiť, stráca pri takomto hustom poraste chytacích orgánov sily a je definitívne chytená. 

Rod pozostáva z druhov, ktoré rastú celoročne, ako aj z druhov ktorých rast je prerušený vegetačným kľudom spôsobeným buď teplom a suchom alebo naopak zimou. Rozmer rastlín môže byť od pár milimetrov (trpasličie druhy) po viac ako 1,5 metra (hľuznaté rosičky).

Väčšina druhov rastie na podmáčaných, chudobných rašelinno-pieščitých pôdach s dostatkom svetla a priameho slnečného žiarenia.

Rosičky rozdeľujeme do šiestich ekologických skupín:

Nezaťahujúce svetlomilné subtropické a tropické rosičky

Táto skupina je tvorená druhmi vyskytujúcimi sa v tropických a subtropických oblastiach s relatívne vyrovnanou celoročnou klímou. Rastú s výnimkou pár druhov na celoročne podmáčaných pôdach. Špeciálnou skupinou sú tzv. africké caulescentné rosičky, ktoré prečkávajú obdobia sucha vo forme zhrubnutých koreňov. Po príchode jesenných dažďov začínajú opäť rásť s vrcholom vegetačnej sezóny v zime. 

Trpasličie rosičky

Charakteristické pre túto skupinu je najmä malý vzrast a tvorba špeciálnych rozmnožovacích teliesok tzv. gemov. Rastú prevažne v juhozápadnej Austrálii avšak ich areál rozšírenia siaha jedným druhom až na Nový Zéland a Tasmániu. Oblasti, kde sa vyskytujú sú charakteristické teplým a niekedy aj suchým letom a chladnou a vlhkou zimou. Niektoré druhy prečkávajú suché obdobie vo forme nemäsožravého pupeňa tvoreného zhlukom listov a drobných chĺpkov. V zimnom období začínajú tvoriť v strede listovej ružice rozmnožovacie telieska, tzv. gemy, ktoré sú vplyvom poveternostných podmienok rozširované po okolí a v priebehu pár dní začínajú klíčiť a počas sezóny dorastú do dospelej rastliny. 

Hľuznaté rosičky

Bohatá skupina rosičiek vyskytujúcich sa najmä v juhozápadnej a juhovýchodnej Austrálii, avšak okraj areálu siaha až po južnú Áziu a Nový Zéland. Existujú dve základné rastové formy: vzpriamené šplhajúce sa druhy a druhy s prízemnou ružicou. Charakteristické pre túto skupinu je prežívanie suchej teplej letnej periódy v roku vo forme podzemných hľúz. Hľuzy bývajú veľké od pár milimetrov až po 5 cm a rastlina ich vytvorí v hĺbke od niekoľko centimetrov až po meter. S príchodom jesene a vlhšieho chladnejšieho počasia začínajú opäť rásť. Teploty sa pohybujú v lete medzi 20-35 °C a v zime počas vegetácie medzi 5-25 °C. Typickým stanovišťom sú slnečné otvorené plochy s chudobnými pieščito-lateritovými rašelinnými pôdami. 

Pralesné (tieňomilné) rosičky z Austrálie

Druhovo najmenšia skupina tvorená iba troma druhmi: D. adelae, D. prolifera a D. schizandra. Rastú iba v tropických pralesoch severovýchodnej Austrálie v štáte Queensland. Rastú vo vlhkom prostredí v podraste tropického dažďového lesa. Rastú celoročne bez výraznej kľudovej fázy. Neobvyklé je najmä to že rastú na tienistých miestach. Pôdy sú ílovito-pieščito-rašelinné. Rastliny rastú niekedy aj vo vlhkých machoch pozdĺž malých bystrín. 

Rosičky vyžadujúce chladnú periódu

Rastliny tejto skupiny prežívajú zimné chladné obdobie väčšinou vo forme nemäsožravých zimných pupeňov. Rastú v miernom podnebnom pásme Európy, severnej Ameriky,  Ázie a v horských oblastiach Austrálie, Nového Zélandu a Tasmánie. Rastú na celoročne vlhkých, podmáčaných lokalitách. V zime bývajú často krát prekryté silnou vrstvou snehu. Zástupcovia tejto skupiny sa vyskytujú aj na Slovensku.

Rosičky z okruhu D. petiolaris (sekcia Lasiocephala)

Skupina, ktorej zástupcovia sa vyskytujú v oblasti severnej Austrálie. Typická je prízemná ružica tvorená množstvom listov a často krát hustým ochlpením. Pre oblast,i kde rastú sú charakteristické suché zimy a vlhké letá. Minimálne teploty sú okolo 15 °C a maximálne až 45 °C. Rastliny počas suchého a teplého obdobia utlmujú svoj rast.  

Pestovanie 

Najjednoduchší na pestovanie sú zástupcovia skupiny nezaťahujúcich svetlomilných rosičiek a trpasličie druhy. V zásade treba u každej skupiny pri pestovaní zohľadniť celoročné vlhkostné a teplotné režimy v miestach prirodzeného výskytu. Ako substrát je vhodná rašelina a kremičitý piesok v pomere 1:2 (1:1). Niektoré druhy ako hľuznaté rosičky vyžadujú hlboké kvetináče. S výnimkou malej skupiny austrálskych pralesných rosičiek vyžadujú všetky rosičky maximálne možné množstvo svetla a slnka.

Rozmnožovanie

Vegetatívne: Väčšinu bežných druhov je možné množiť pomocou listových rezkov. List odstrihneme pri báze stonky a umiestnime na vlhký substrát do vlhkého a svetlého prostredia.. Druhy s hrubšími koreňmi (D. binata, D. capensis, D. slackii, D. hamiltonii...) je možné množiť pomocou koreňových rezkov. Hrubé korene nastriháme na 3 cm dlhé kúsky a umiestnime na živý rašelinník alebo ich posadíme do bežného substrátu vodorovne do hĺbky 1-2 cm. Druhy zo skupiny austrálskych pralesných rosičiek sú schopné tvoriť mladé rastlinky na konci kvetných stvolov alebo z plytko rastúcich koreňov. Jedinečnú stratégiu si vyvinuli trpasličie druhy, ktoré v zimnom období tvoria veľké množstvá rozmnožovacích teliesok – gemov, ktoré oddeľujeme a ukladáme na vlhký substrát, kde po pár dňoch začínajú rásť.  

Niektoré druhy tvoriace kmienky ako napr. D. madagascariensis môžeme množiť pomocou 3 cm veľkých kmienkových rezkov, ktoré zapichneme dvomi tretinami do pestovateľského substrátu a umiestnime do vlhkejších podmienok. Hľuznaté rosičky na konci sezóny tvoria tzv. dcérske hľuzy, kedy vieme z jednej rastliny získať materskú hľuzu a niekoľko menších dcérskych.

Generatívne: Väčšina bežných druhov tvorí veľké množstvá dobre klíčiacich semien. Tie vysievame na substrát a nikdy nezahŕňame. Niektoré druhy však kvitnú iba vzácne (D. regia, D. schizandra, D. hamiltonii...). Klíčenie niektorých druhov nastáva až po stratifikácii chladom. Semená vysievame na vlhký substrát a uzavreté v plastovom sáčku ich umiestnime na 1-3 mesiace do chladničky.  Naopak hľuznaté a niektoré juhoafrické caulescentné druhy vyžadujú pre úspešné klíčenie tepelnú stratifíkáciu. Tá sa navodzuje buď pálením chumáčov trávy alebo papiera na výseve alebo preliatím substrátu výluhom z popola.   

Škodcovia

Rastlinky môžu byť napádane savými škodcami ako vošky. U menších druhov môžu predstavovať nebezpečenstvo pôdne larvy smútiviek. Nebezpečné sú plesne a hubové choroby. 

Moje skúsenosti

Rosičky predstavujú väčšinou základ každej zbierky a môžem ich pre ich krásu a vďačnosť pri pestovaní vrelo odporúčať. Pestujem druhy zo všetkých ekologických skupín. Ako najjednoduchšie sa javia druhy vyznačujúce sa celoročným rastom. Základom úspešného pestovania je najmä maximálne možné osvetlenie vrátane priameho slnka. Rastlinky sú mimoriadne tolerantné voči nízkym teplotám a väčšina druhov znáša bez problémov poklesy až ku 5 °C. Hľuznaté rosičky odporúčam vysievať koncom jesene tak, aby semiačka boli vystavené počas posledných teplých dní vysokým teplotám. Následné vlhšie a chladnejšie počasie vyvolá klíčenie.