Cez víkend sme spolu s Marekom Delinčákom využili fakt, že sme boli obidvaja súčasne na severnom Slovensku a naplánovali sme rýchly výlet na najväčšie a asi aj “najdivokejšie“ rašelinisko na Slovensku.

Prívlastok “najdivokejšie“ si zaslúži najmä pre jeho odľahlosť, jeho minulosť spätú s množstvom medializovaných káuz súvisiacich s ťažbou rašeliny a taktiež vďaka mojim spomienkam z roku 2008, keď som tam bol naposledy a keď to tam ešte strážila bezpečnostná služba pozostávajúca z vyholených bezkrkých “chlapcov“ s ázijskými malamutmi a všetko to tam vyzeralo, ako keby sa človek dostal niekde na Ural do nejakej tajnej vojenskej oblasti. Naviac rašeliniskom prechádza aj štátna hranica s Poľskom čo z rozprávania kolegu z Čiech, ktorý tam bol aj s návštevou z Japonska môže vyvolať nemalé problémy. No a v neposlednej rade je to jedno z mála rašelinísk na Slovensku, kde si človek musí dávať veľký pozor, kam stúpa. 

Po príchode k bráne závodu nás privítali tie isté psy ako v roku 2008, no drsných chlapov vystriedala milá pani, ktorá nás informovala o tom, že súdny proces sa dostáva do nového štádia a vraj je možné, že ťažba rašeliny sa opäť obnoví. Z pohľadu ďalšieho zdroja kvalitnej rašeliny je to pozitívne, no z pohľadu ochrany prírody to až taká dobrá správa nie je. 

Rozloha celého rašeliniska je veľmi veľká a jeho centrálna časť je bohužiaľ odvodnená a z časti vyťažená. Ťažiť sa tu začalo už v roku 1957, no v posledných rokoch je ťažba pozastavená a stroje a budovy chátrajú kvôli súdnym sporom.  Na území sa vyskytujú významné rastlinné spoločenstvá s viacerými vzácnymi druhmi. Z mäsožravých rastlín tam rastie Drosera rotundifolia, ktorá bola cieľom našej cesty. Po miernom pátraní sa nám nakoniec podarilo nájsť plochy rašelinníka v očividne umelo vyhĺbených pásoch, kde rástlo množstvo rosičiek. 

Keďže dosť pršalo a nemali sme moc času urobili sme aspoň zopár záberov. 

Ďalšie info z nášho výletu si môžete pozrieť na stránke spoločenstvá mäsožravkárov